Šperky sú staré údajne ako ľudstvo samo. Človek mal nosiť šperky dokonca ešte skôr, než začal nosiť oblečenie.
Prvopočiatky z kostí, lastúr a hliny
Najstaršie šperky pochádzajú z doby asi sto tisíc rokov pred naším letopočtom. Ide o šperky z mušlí. Prvopočiatky šperkárstva sú spojené práve s prírodnými materiálmi, popri lastúrach to bol aj kameň, hlina, tiež zvieracie kosti, zuby a pod.
Prvé šperky boli prevažne závesné, ich výroba spočívala najmä v prevŕtaní materiálu. Už najstaršie šperky mali plniť okrasnú funkciu, slúžili na ozdobu, ale fungovali tiež ako amulety, mali ochraňovať svojho nositeľa alebo sa používali pre náboženské a obradné účely.
Vôbec prvé šperky boli opracované ručne, ručné spracovanie je typické pre celý vývoj šperkárstva. Rozvoj šperkárskych techník začal v dobe bronzovej. Bol úzko prepojený s objavením drahých kovov (meď, cín, olovo, striebro, zlato), ktoré sa začali spracovávať.
Drahé kovy na scéne
Výroba šperkov sa s príchodom drahých kovov stala špecializovanou umeleckou činnosťou. Tou sa zaoberal šperkár – umelec, ktorý dáva vzniknúť umeleckým dielam v podobe šperkov. Rozšírila sa tiež paleta rôznych typov šperkov, popri príveskoch boli obľúbené tiež prstene, náušnice, náhrdelníky a i. Šperky sa postupne stávajú tiež súčasťou odevu. Môžu byť symbolom postavenia svojho nositeľa.
Šperkárstvo spočíva v zdobení kovov, brúsení drahokamov alebo napríklad rezbe do kosti. Väčšina týchto zlatníckych techník zostala v praxi zachovaná až do 18. storočia. Až do súčasnosti sa pri výrobe šperku uplatňuje tiež liatie kovov. Ide o techniku, ktorá je známa od doby bronzovej, s modernými technológiami sa len zlepšuje používané vybavenie.
Korene moderného šperkárstva nachádzame najmä v antike, pre ktorú boli šperky a ozdoby typické. Väčšina šperkov bola vyrobená z bronzu, zo striebra alebo zlata. Drahé kovy sa opracovávali tvárením a tepaním, tiež odlievaním a ďalšími zlatníckymi technikami.
Zlatnícke dielne sa koncentrovali najmä v starovekom Ríme. Produkovali pečatné prstene, tiež masívne reťaze či prívesky. Obľúbené boli tiež náramky, náramenné ozdoby alebo špirálové náušnice.
Útlm aj rozkvet v dobe stredoveku
V dobe ranného stredoveku boli šperky zakázané, aby ich gotika znova priviedla k životu.
Rozkvet šperkárskeho umenia nastal počas renesancie, ktorá naviazala na dobu antiky. Honosné šperky v období renesancie nosila šľachta aj mešťania. Kvalitná ručná práce šperkárov, zlatníkov a brusičov drahých kameňov opäť našla uplatnenie a bola náležite cenená.
Zlatnícke remeslo a jeho výtvory obdivoval aj cisár Karol IV. Zanechal po sebe nezmazateľný odkaz o i. v podobe Svätováclavskej koruny, ktorú dal zhotoviť. Tá dodnes patrí k tým najväčším šperkárskym pokladom. Umenie, aj to zlatnícke potom rozkvitalo ešte v rudolfínskej dobe. V 19. storočí na tieto zlaté, resp. zlatnícke časy nadviazala výroba slávnych šperkov z českých granátov.
Tradícia verzus nové technológie
V 19. storočí je šperkárstvo v rozkvete, avšak ručnému spracovaniu začína konkurovať mechanizovaná výroba. Strojovo vyrábaná, lisovaná alebo hromadne odlievaná bižutéria tak zatlačuje originálne šperky, najmä kvôli nízkej cene. Umelecká hodnota šperkov sa tak bohužiaľ stráca.
V 20. storočí však zaznamenáme návrat. Rovnako ako v renesancii došlo k návratu k antike, dochádza aj v modernej súčasnosti k renesancii ručnej šperkárskej práce. Inšpiráciou pritom sú aj skvosty starého Ríma.
Originálne šperkárske kúsky založené na tradičných technikách nachádzajú znova svojich priaznivcov, ktorí ich dokážu oceniť. Krása a hodnota šperkov sa opäť prepája s precíznym remeselným umom, ktorý dnes podporujú moderné prístroje a technologické vybavenie. Rovnako ako v minulosti však šperky z rúk majstra svojho odboru nesú jeho osobitý rukopis. Sú opäť skutočnou ozdobou, ktorá zdôrazňuje krásu, eleganciu či štýl, navyše majú nadčasovú hodnotu.
Nechajte si vyrobiť vlastný originálny zlatý šperk.